Didkin life

Málokto vie, že známy vynálezca T. A. Edison bol prvý, kto sa zaoberal spojením so záhrobím bez prostredníctva média. Vynálezca rádia Marconi počas svojich prvých rádiových transmisií zaregistroval poruchy v podobe hlasov neznámeho pôvodu. V roku 1950 inžinier Hohn Otto so svojimi kolegami rádioamatérmi zaregistroval "hlasy odni­kiaľ", ktoré hovorili rôznymi jazykmi. Správa sa rozšírila po slávnej nahrávke F.Jurgensona zo Štokholmu z 12. júna 1959. Pripomeňme si, že Jurgenson vtedy nahrával spev vtákov, keď zrazu zistil, že vlastne nahral mužský hlas, ktorý po nórsky hovoril o nočných hlasoch vtákov. Keď Jurgenson o mesiac neskôr pracoval v rádiu na relácii venovanej princeznej Anastázii, nahral na pásku jej hlas, ktorý hovoril po nemecky o histórii Ruska. Ďalší hlas, ktorý nahral, hovoril po talian­sky. Jurgenson si myslel, že ide o hlasy z kozmu. Hlasy mu však povedali, že sú jeho mŕtvymi príbuznými a priateľmi.



Aj cirkev prejavila záujem

V roku 1963 sa o Jurgensonove na­hrávky Začal zaujímať Parapsychologický inštitút vo Freiburgu a neskôr spolu začali spolupracovať s Inštitútom Maxa Plancka v Mníchove. Hlasy zo záhrobia celkom nezávisle od Jurgensona počul aj Lotyšan Konštantín Raudive, ktorý žil vo švédskej Uppsale. V roku 1965 sa začala rozsiahla spo­lupráca Jurgensona s ďalšími priekop­níkmi tejto komunikácie vo Viedni, aj vo Švajčiarsku. V roku 1968 vyšla kniha Nepočuteľné sa stáva počuteľným, ktorá podnietila ďalších bádateľov aj z radov duchovenstva skúmať tento fenomén. Jedným z kňazov, ktorý nadviazal kon­takt so záhrobím, bol aj otec Agostino Gemelli (zakladateľ katolíckej univerzi­ty v Miláne), ktorý spolu s otcom Pallegrinorn Ernettim (tým, čo sa podieľal na vynáleze chromovízora, prístroja, ktorý umožňuje vidieť, čo sa odohralo v mi­nulosti i budúcnosti, o ktorom sme už viackrát písali) nahrával gregoriánsky chorál. Často, keď sa im nedarilo, Gemelli volal o pomoc svojho neži­júceho otca.... Takmer skamenel od strachu, keď zrazu začul: "Samozrejme, že ti pomôžem, som vždy pri tebe, či nevidíš, že som to ja, ty dyňová hlava?!" Gemelli nemal pochybnosti o tom, že počuje otcov hlas, pretože prezývku "dyňová hlava" mu v detstve dával len otec. Obaja kňazi pod dojmom toho, čo sa stalo, podali správu pápežovi Piovi XII. Pápež Gemellimu údajne povedal: "Buďte, prosím, otče pokojný. Je to prísne vedecký fakt a nemá nič spoločné so špiritizmom. Magnetofón je objektívna aparatúra, ktorá nepodlieha sugescii. Zachytáva a registruje zvukové vlny, odkiaľkoľvek by pochádzali. Táto skúsenosť sa možno stane začiatkom nového vedeckého bádania, ktoré pomôže upevniť vieru v onen svet." Pápežov názor potvrdil aj francúzsky kňaz Brune (stretla som sa s ním pred pár rokmi), ktorý sa venuje skúmaniu hlasov zo záhrobia a má s týmto výskumom bohaté skúsenosti: vý­znamne sa zaslúžil o popularizáciu tohto výskumu. Záujem cirkvi o spomínaný fenomén viedol k vytvoreniu katedry parapsy­chológie vo Vatikáne a inšpiroval aj ďalší výskum fenoménu.



Opona medzi svetmi je pootvorená

Postupne čoraz viac ľudí začalo vlastný výskum tohto javu a v súčasnosti sa ním zaoberá asi 5000 ľudí. V roku 1983 pri práci na prístroji pre postih­nutých Alex Mac Rae, ktorý pracoval pre NASA, nahral hlasy zo záhrobia. Talianska skupina bádateľov Marcella Bacciho nahrala 30-tisíc hlasov, ale k veľkému prelomu došlo až v roku 1984, keď v rádiu Luxemburg naživo vysielali reláciu s profesorom Hansom Ottom Konigom, ktorý pomocou svo­jej aparatúry v štúdiu nadviazal bezprostredný kontakt so záhrobím... Nad vierohodnosťou tohto experi­mentu bdeli technici rádia Luxem­burg, ktorí aparatúru Koniga dôkladne prezreli. Úspech podnietil aj televíziu Luxemburg, aby pripravila vlastnú reláciu: videli ju dva milióny divákov. O celú záležitosť sa zaujímala aj talian­ska štátna televízia RAI 2. V programe predstavili prípad advokátskej kan­celárie v Miláne, kde posolstvo zo záhrobia nenahrali na magnetofón, ale získali z počítačovej tlačiarne. Bol to list už roky nežijúceho dievčaťa rodičom. Podrobnosti z listu umožnili sekretárke kancelárie nájsť jeho adresátov.



Zvuk i obraz zo záhrobia

Aparatúry na kontaktovanie sa s mŕt­vymi sa ustavične zdokonaľovali a dnes existujú presné návody na ich zho­tovenie. Zároveň vznikli snahy získať zo záhrobia aj obrazy. Prvýkrát sa to podarilo 30. septembra 1985 Klausovi Schriberovi v Aixen-Chapelle a vzá­pätí aj niekoľkým ďalším výskumným skupinám. V júni 1986 na kongrese v Miláne profesor Konig prezentoval 2200 účastníkom sériu diapozitívov "z onoho sveta". Dve matky prítomné na kongrese spoznali medzi nimi svoje mŕtve deti. Tieto snímky boli neskôr publikované v knihe Rainera Holbeho Fantastické pampsychické fenomény. Najvýznamnejším centrom, ktoré dnes nadväzuje kontakt so záhrobím pomo­cou technických zariadení, je stredisko CETL v Luxemburgu. Nielenže tam registrujú hlasy mŕtvych, ale na obra­zovke počítača získavajú aj obrazy zo záhrobia. Práve im sa 1. júla 1988 podarilo zaznamenať zvuk i obraz zo sveta mŕtvych. Na jednom z nich sa manželom Fischbagovcom, ktorí cen­trum vedú, ukázal Konštantín Raudive, ktorý im povedal, "že kontakt s tamtým svetom pomaly zmení naše srdcia a v konečnom dôsledku aj náš pozemský spôsob života". Doteraz sa, žiaľ, nepodarilo zistiť, na akom princípe pracujú technické zariadenia, ktoré registrujú hlasy a ob­razy mŕtvych. Manželia Fischbagovci predpokladajú, že kľúčovú rolu v tom­to procese nezohrávajú počítače a mag­netofóny, ale naše city, ktoré celý jav vyvolávajú. Túto hypotézu potvrdzujú aj "hlasy zo záhrobia". Žiaľ, ani ony, hoci si uve­domujú, že v pozemskom chápaní zomreli, nevedia, ako sa dostali tam, kde sa nachádzajú. Hovoria len toľko, že "onen svet" je oveľa krajší ako náš, hoci pripomína Zem.V tejto súvislosti treba dodať, že tí, čo vedome prešli tranzitom, teda "skúsenosťou smrti", vedia, že každý sa dostane po smrti tam, na taký "stupeň, aký si jeho duchovná úroveň, rozvoj, zasluhuje...