Dokaz ze zivot sa smrtou nekonči.
Médiá 19. storočia upadali do tranzu, aby utrápeným pozostalým alebo
len zvedavým živým sprostredkovali rôzne odkazy z druhej strany, ktoré
počuli len oni. Existovali aj médiá, ktoré prepožičiavali" privolanej
bytosti svoje telo. Vtedy ústami média hovoril duch. V jednom i druhom
prípade mohlo ľahko dôjsť k zneužitiu.
Leslie Flint bol medzi médiami absolútnou výnimkou. V jeho prítomnosti bytosti zo záhrobia hovorili vlastnými hlasmi!
Raz sa takto skupinke čakajúcich prihovoril - Enrico Caruso: neomylne
ho spoznali dve milovníčky jeho hlasu Luise a Ida Cookové, ktoré dobre
poznali jeho životopis a operné úlohy. Prekvapené sestry nahrali
rozhovor na magnetofón. Keď požiadali iného operného speváka o názor,
ten im potvrdil, že hlas naozaj patrí Carusovi.
Na jednej zo seáns v Hollywoode Flint vydal zo seba hlas Marilyn
Monroeovej. Objasnila, že jej smrť nebola samovraždou, ale následkom
predávkovania liekov. Vo Flintovej prítomnosti sa však neozývali len
duchovia známych osobností. Stovky obyčajných ľudí tvrdilo, že počuli
hlas svojej mŕtvej ženy, dieťaťa, otca. Hlasy slávnych možno nakoniec
sfalšovať, ale nie je to možné, ak nebohý nebol známy a médium s ním ;
nikdy v živote nemalo kontakt. Angličan Leslie Flint už ako dieťa
znepokojoval okolie informáciami o duchoch, ktoré okolo seba videl.
Následkom toho bol veľmi osamelý. Ako osemnásťročný sa po prvý raz
dostal na špiritistickú seansu, kde objavili jeho schopnosti. Pochopil,
že jeho poslaním je udržiavať spojenie medzi svetom živých a tých,
ktorí odišli. Málokto mu však veril, preto sa Združenie pre
parapsychologický výskum rozhodlo preskúmať jeho schopnosti. Táto
organizácia má za sebou dlhú tradíciu (založila ju skupina vedcov z
Cambridgeskej univerzity v roku 1882 vo Veľkej Británii). Prísne
dodržiavali vedecké metódy na odhaľovanie klamárov vzrastajúcej vlny
špiritistických seáns. Len málo prípadov uznali za nevysvetliteľné.
Predstavitelia združenia, ktoré pôsobí dodnes, sa zaoberali aj prípadom
Flinta. Robili s ním rôzne pokusy, okrem iných mu aj zalepili ústa, čo
však nepomohlo. Séria pokusov v Spojených štátoch vylúčila aj
bruchovravectvo. Skupina okolo profesora R. Bennetta z Kolumbijskej
univerzity a ďalších za prítomnosti vedeckého publicistu sa rozhodla
Flinta priviazať ku kreslu, aby sa nemohol pohnúť. Na krku mal zapojený
laryngofón, ktorý by okamžite registroval vibrácie, keby sa Flint
pokúsil o bruchovravectvo. Izba bola zatemnená, ale svietila v nej
infračervená lampa. Televízne kamery snímali každý pohyb média. Hlasy
zo záhrobia však opäť prehovorili. Nevychádzali z Flintovho tela, ale
kdesi spoza neho. Čo je však najdôležitejšie, špeciálne kamery
zaregistrovali dosť veľký, vo vzduchu visiaci útvar. vzdialený pol
metra od hlavy média. tvarom pripomínal hrtan. Odtiaľ prichádzali hlasy. Po skončení seansy "hrtan " zmizol.
Výskumy transkomunikácie, čiže pokusov dorozumieť sa s obyvateľmi iného
rozmeru, sa začali v roku 1959 náhodným objavom Friedricha Jurgensona.
Nahrával v záhrade spev vtákov. keď zrazu medzi štebotaním začul slová,
ktoré tam nemali byť. Na celkom novej páske bol nahraný hlas jeho
blízkej osoby, ktorá už nežila... Fascinovaný týmto objavom Jurgenson
štyri roky experimentoval, pričom pri rôznych situáciách nahrával rôzne
zvuky nášho pozemského sveta, a potom medzi nimi hľadal slová a vety
"odtiaľ`. A nachádzal ich. Výsledky svojich objavov predstavil v roku
1963 na tlačovej konferencii. O metódu sa začal zaujímať aj litovský
psychológ Konstantin Raudive. V roku 1965 vo vtedajšom západnom Nemecku
začal s vlastnými výskumami transkomunikácie. Pracoval tak, že zapol
magnetofón v prázdnej izbe, z ktorej aj on odišiel. Objavil, že pásky
treba počúvať pri rôznych rýchlostiach: vtedy nachádzal viac slov a
viet.
V deväťdesiatych rokoch už pôsobili v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, v
Spojených štátoch a inde združenia zaoberajúce sa výskumom hlasov zo
záhrobia pomocou rádioaparatúry. Profesor Ernst Otto Senkowski, bývalý
prednášateľ fyziky a elektrotechniky v Nadrenii-Palatynate, už roky
robí výskum transkomunikácie. Podobnými výskumami sa zaoberá aj
francúzsky kňaz Brune, ktorý novinárom v Krakove už pred rokmi
rozprával o svojich pokusoch (o jeho výskumoch sme už viackrát písali).
Istý Švéd dokonca vytvoril špeciálne zariadenie s anténami na kontakt s
"druhou stranou". Senkowski zistil, že výsledok experimentov pozitívne
ovplyvňuje prímes tónov nízkych frekvencií. Vtedy sa v nahrávke
objavuje viac zrozumiteľných slov. Po určitom čase vypracoval striedavé
generátory zvuku a zistil, že ich využívanie opäť zvyšuje počet a dĺžku
zrozumiteľných výpovedí a zároveň zlepšuje kvalitu príjmu hlasov. Vedec
tvrdí, že ťažkosti v transkomunikácii vyplývajú okrem iného z toho, že
naše vnímanie času nie je prispôsobené podmienkam, ktoré vládnu "na
druhej strane". Stručnosť výpovedí a ich znetvorenie sú podľa neho
spôsobované ťažkosťami v synchronizácii času a priestoru. Profesor
Senkowski tvrdí, že vo výpovediach bytostí "z druhej strany" sa stretol
s opisom fantómového "hrtana", aký spozorovali experimentujúci v
prípade média L. Flinta. Je to "hlasová skrinka" , ktorá čiastočne
vzniká zo subtílnej materiálnej substancie, ktorú vylučuje médium, ale
čiastočne zo substancie transmateriálnej z onoho sveta. Vo všeobecnosti
sa vytvára vľavo nad médiom. Bytosti "odtiaľ" ju dokážu tak podnietiť,
že z nej vychádza ľudský hlas.
Je však namieste otázka,čo prinášajú transkomunikáty? Možno ktosi
povie, že pokoj mŕtvych sa nemá narúšať takýmto spôsobom... Pre mnohých
pozostalých sú "správy z onoho sveta" úľavou v bolesti a potvrdením, že
život sa smrťou naozaj nekončí.
Rôzne správy sa týkajú aj života na Zemi. Podľa profesora Senkowského
je však najdôležitejšie posolstvo: "Zomreli sme, a predsa žijeme: